Klaun v šatni maľuje si tvár.
Prach kryje stopy dotykov zrkadla.
Šapitó "Život" odúva vietor,
na oko žije.
A hudba - trubka hrá,
bubon sa sám bije.
Úsmev kreslenej masky už sedí,
hľadisko plné veselých ľudí.
Smejú sa jeho pripraveným skečom,
hoc vlastný život je mu smečom.
Klaun im v pantomíme
srdce núka,
smeješ sa tiež,
tak vkladá ho späť do klobúka.
Vodou z kvetu na kabáte
kropí prvé rady.
Potkýnajúc odchádza preč,
zvesené kútiky úst,
ponad plece už len hľadí...
Dohral a so sklonenou hlavou
zostal pred vchodom stáť.
Bez momentálneho stavu.
Pobavil ľudí, ette sa smejú
a jemu sa slzy po tvári lejú.
K oblohe tvár obráti,
hľadá to, čo nestratil
to, čo však by mohol mať.
Pomôž mu ten krikľavý klobúk z hlavy sňať,
do očí sa mu smelo podívať
a mať ho obyčajne rád.
Už toľko krát o to prosil,
už toľko krát.
Daj lásku vysnívanú,
tlkot tvojho srdca,
do života pravého si ho pusť.
Nech necíti sa sám na svete,
nech nie je na svete sám ...
ako prst.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára