kiosk

2009-06-19T07:49:00.001-07:00

Hej Ty , aHOJ ..

Na preLome rokov.

2009-01-04T11:07:00.000-08:00

Som si postavila v duši dúhu,
po nej chcem predbehnúť čas.
Vezmem si od života túhu,
čo mal mi už dávno dať.

V lese strom v zhluku stojí
zjavne sám.
- " No pozri!"
Konármi sa dotýkajú svojich
drevených rán.
V tanci by chceli splynúť,
v romantickom objatí...
šumia a vlnia sa v márnej snahe vetra,
v koreňovom zajatí.

Ja bola som v tom lese,
so zjavným zámerom.
Pozrieť sa pravde do očí
- je mojím úderom.
Drevo si zbieram po celý rok,
vo fantazijnom svetle pradiem.
Teraz ho každé sťa spomienku,
do ohňa po jednom kladiem.

Obyčajný osamelý krb
hádže na podlahu svoje grimasy.
Z tmy život plameňa
mi pripomína praskajúco ohlasy.
Na stene pohyb, baletka dvíha ruku
a kapela zdá sa tieňovo si hrá.
V kúte je drak len, lieta -
iskry miesto očí má.

Nastavím ruku teplu,
preniká do žíl
ako červený vinničný mok.
Ten srkam v kvapkách len..
čo ak je to života budič
mojich túlavých nôh?
Pohár dvíham k očiam,
v červeni skáče plejáda vlniacich sa kvetov.
I tvár zbadám, usmieva sa
s jemnými ypsilónmi vrások vekov.

Omámená útulnosťou
kladiem hlavu na vankúš,
čo som si na podlahu stiahla.
Ako dobre mi padlo
zastaviť sa, obzrieť..
pred rozpálený krb som si dnes ľahla.
Zaspávam a cítim jemný dotyk, prikrývky...
dcérka ma objala dekou, bez výčitky.

Kraul do mysle.

2009-01-03T10:38:00.000-08:00

Prečo ma ľúbi človek, čo vo mne nevyvolá pocit túžby.

Prečo ma muži do temnoty ťahajú v rámci "družby" .

Prečo osud mi nedopraje víťazstvo duše.

Prečo všade sú na mňa namierené kuše.

Čím bránim slnku, nech mi do života vstúpi.

Prečo je vždy ten môj "Jano" iba hlúpy.

Prečo sa v okamihu, keď žabiak na princa sa mení,

prídem na to, že minuli sa naše témy.

Svoj protipól nemám zatiaľ a obávam sa, že ho ani nieto.

Zostanem sama - možno hlúpo znie to.

Kde určím hranicu, čo nejde a čo sa ešte dá.

A čo vôbec zo všetkého toho "TEN" tam hore má?

PS:

Tebe chcem šepkať slová lásky,

ak príjmeš ich bez Shakespearovej masky.

Do tvojho srdca túžim dychom kresliť kvety.

Prepojiť tak naše paralelné svety.

Bez slov splynúť v sladkom náručí tvojich úst,

ruku si nechať v básni viesť najvyššou z Amorových múz...

Moja preHRA teba.

2008-04-03T09:25:00.000-07:00

V rukách ťa hrdo nesiem,
ette ti tíško šepcem,
keď k oblohe bližšie kráčam.
Vtáča si, palce jemne pod krídla ti vtláčam.

Na všetko krásne, čo kedy bolo spomínam,
kvety lúky pod nohami teraz nevnímam.
Som hore, k oblohe hrdinsky paže vystieram
i keď viem, že láska bez teba je iba klam,
oproti slnečným lúčom si dlane otváram...
Odlietaš s úľavou zdá sa, ette ti zamávam
a v duchu sama so sebou sa zhováram:
"Leť si a ži šťastne svoje bytie," prajem.
"Veď prebolí strata," v srdci už tajem.
Pre vtáča v diaľke iba rozpustenou hrivou vlajem.

Ja nájdem novú lásku hádam,
úlohu nehy inému zas zadám.
Prebudí s chuťou, bez váhania a so snením,
čo krásne v živote si stále cením.

Buď jeho hviezdou.

2008-03-18T23:50:00.000-07:00

Klaun v šatni maľuje si tvár.
Prach kryje stopy dotykov zrkadla.
Šapitó "Život" odúva vietor,
na oko žije.
A hudba - trubka hrá,
bubon sa sám bije.
Úsmev kreslenej masky už sedí,
hľadisko plné veselých ľudí.
Smejú sa jeho pripraveným skečom,
hoc vlastný život je mu smečom.

Klaun im v pantomíme
srdce núka,
smeješ sa tiež,
tak vkladá ho späť do klobúka.
Vodou z kvetu na kabáte
kropí prvé rady.
Potkýnajúc odchádza preč,
zvesené kútiky úst,
ponad plece už len hľadí...
Dohral a so sklonenou hlavou
zostal pred vchodom stáť.
Bez momentálneho stavu.

Pobavil ľudí, ette sa smejú
a jemu sa slzy po tvári lejú.
K oblohe tvár obráti,
hľadá to, čo nestratil
to, čo však by mohol mať.
Pomôž mu ten krikľavý klobúk z hlavy sňať,
do očí sa mu smelo podívať
a mať ho obyčajne rád.
Už toľko krát o to prosil,
už toľko krát.

Daj lásku vysnívanú,
tlkot tvojho srdca,
do života pravého si ho pusť.
Nech necíti sa sám na svete,
nech nie je na svete sám ...
ako prst.

Ná "niŠť."

2008-01-09T11:09:00.000-08:00

Ja vidím v Tebe svoju spásu,
steleSnenú mužnú krásu,
na Teba hladím priŽmúrením oka,
Tvoju aUru mi srdce i tak zToká,
hlas ma k Tebe volá stále viac,
si zaKaZujem To najSladšie v nás..
..lásku ..
;-/

Hrachová.

2007-11-29T11:36:00.000-08:00

V hrnci bublá,
kuchyňou sa šíri vôňa.
Áno, uhádol si, je to ona.
Kaša, čo máš tak rád.
Ja varím ti ju často krát.
Štipku soli, trocha kmínu.
Snažím sa,skúšam pantomímu...

Odraz lesku z tvojích očí
stojí za to,
natrieť si na tvár
hoc aj blato.
Biele zuby z tej opony
krásne ceriť,
tetivu bránice
do prasknutia ti sčeriť.

Bozkami posiať tvoje líce,
v predstavách až mdlobou kníše.
Tak len smelo sajte všetky lesné machy,
tie moje slzy ako hrachy
a do hrnca žmýkajte svoj driek,
kašou naplním preň korytá riek.

Len tak.

2007-09-26T11:13:00.000-07:00

Človek si na svoj kolobeh zvykne,
s nedôverou šacuje to,čo doň vnikne,
si v beznádeji pomaly žije...
Tulák v láske,čo srdce mu len pod mostom bije,
plaziaci tvor v púšti darmo cíti vlahu,
má nepatrnú nádej a tým i bezvýraznú snahu,
hľadať to,o čom sa píše iba v krásnych knižkách.

Nemá snáď síl pre pokoj duše dačo vykonať,
ísť za hlasom srdca,láskou sa opäť sužovať?
Čo sa môže stať,
ak sen sa v skutočnosť po rokoch zmení?
Zostane stáť,
prikovaný,neschopný slova,celkom nemý,
dozadu isť nejde a ani urobiť krok vpred
a takto prekvapene,ho zbaví odhodlaní sled.

Je schopný dúfať ette v niečo viac,
veď fantázia mu vymedzila v srdci prázdny pľac.
Dá sa tam v nesmelosti
a trúfalosti zasadiť úprimný lásky kvet?
Poleje ho,pritúli,
nenechá uschnúť bez povšimnutia hneď?

Tam kdesi v diaľke sa vrhá znova do snov,
deje sa mu láska a zrazu nevie,čo s ňou...
I keď snívať ďalej,byť ako vták,
je to nádhera...
bohužiaľ,cítíš to tiež tak?
Ľúbosť mu práve umiera.

Konečná.

2007-09-15T22:12:00.000-07:00

Sťa pestrofarebný motýľ na slnkom zaliatej lúke,
prechádzka mestom pod lampami ruka v ruke,
v tichu izby do očí si nemo pozerať,
to každému z vás by som chcela zaželať.

Keď však len pri snoch stále zostáva
a túžba si s vami partie rozdáva,
dôvera vaše srdce dokorán otvára,
až dáte sa napiť z plného pohára.

Ale márne Amor svoje šípy k nemu vysiela,
čakám,až nakoniec prepustím unaveného anjela.
V tom ľadový gejzír mi v srdci vyviera,
a láska? Si inú dvojicu vyberá..

Aké to je,keď ľúbosť sa nekoná
a priazeň visí vo vzduchu?
To veľké sklamanie vyplní
už dlhodobú predtuchu.

Stáva sa to bežne,
že rozchody - hoc nežné,
pália ako dotyk tekutého vosku,
čo na ústa kvapne,
miesto vašnivého bozku.

Podoby života.

2007-09-15T09:55:00.000-07:00

Som víla,si v rannej rose kúpem oči,
princezná,čo iba samú radosť nosí.
Bylinkárka so šatkou na hlave,
nájdem a ošetrím miesto boľavé.
Matka som,strážim spánok svojich dietok,
dračica,čo ohňom chráni vzácny to kvietok.
Oporou muža snažím sa stále byť,
len zmysluplný život naplno vnímať,žiť.

A na to do prachu a beznádeje padám,
v mútnych kalužiach si svoju stratenú tvár hľadám.
Zlé myšlienky vo mne zrazu hlodú,
a démon pokušiteľ mi núka svoju módu.
Načiahni sa po lesku a nedá sa to vrátiť späť.
Prečo si nevážime to,čo už máme,hneď?

Až víla opŕhli sa bosá v tráve
a princeznej sa zrodí podlý plán v krásnej hlave,
bylinkárka razom varí lektvár z hada,
ak si mala rada - "vypi" - už nebudeš mať rada.
Deťom vezmeš ozdobu tváričiek,
pobádať ich budeš do samých potýčiek.

Čo núti ľudí takto meniť seba,
zabudnú,že občas zastaviť je treba.
Rozhliadnút a vybrať z ponúkaných ciest,
jednoducho sa nechať rozumom a srdcom viesť.
Tie rožky na hlave Raracha musia výstrahou byť,
ak nechceš v zlobe ten jeho pekelný život žiť.

Bez života.

2006-08-06T10:52:00.000-07:00

Do zrkadla pozriem po tichúčky každý deň.
Miesto svojej tváre vidím jagajúce oči len.
V zreničkách badám veľmi zreteľne "COSI",
čo zjavuje sa mi i v noci...

Je to hrejivé, sáľa z toho žiary dosť,
volá to na mňa: "Poď len, poď..som tvoja ctižiadosť."
Približujem svoje líce k vzývajúcemu dotyku.
Rýchlo mysľou blúdim; chystám sa s "COSI" ku styku?

No prebudím sa iba ostrým, nepríjemným chladom.
Ako som mohla myslieť, že "COSI" môže mať aj rado?
Dotkla sa ma studená plocha skliva,
viem, viem... Zrkadlo také býva...

Ps.: Číta moje verše a v duchu nesmeje sa ten,
čo za to môže.
Srdce snáď vyskočí mi priamo z kože.
Ten pocit ma núti vždy do nádeje sa znova vložiť.
Spoznám ho... No, pomôže mi "COSI" ožiť?

Jeseň je Sen.

2005-11-15T11:55:00.000-08:00

autor
Alla

farbičky
zas ušli do lesa
za nimi MODRÉ nebesá -
namaľovať posledné obrazy prírodY

DEDEuško vstane na ÚSVITe
už za rANNej rosy
musí ísť do lesa na huby
predsa...
Zozbierať posledné
ak cestou nestretne
draka či DRAČICU
či nebodaj JEŽIBABKU…

SLNIEČKO maľuje ŽLTÝ LIST
i KRÍDLA v sne poslednej LIENKE
kým ŠKRIATOK ANJELA stretne
namaľuje i SRNKE zrkadielko biele
zmení móDU ROvno na šálovú,
čiapkovú a rukavicovú,
a pozbiera modré CHRYZANTÉMY
aby mohli sa zmeniť témy
ročné,
no nie na JAr,
tá už dávno tu bola,
a prenechá vládu zime
tak, aby SRIEŇ
mohla prísť -
zhodiť zo stromu posledný list,
jeseni farbičky zahodiť
a všetko tak úžasne postriebriť...

... nechá si len bielu a striebornú
na nebo kúsok modrej i šedej,
maľovať bude oblaky, hviezdy,
skorú tmu i neskoré ráno
a hlavne krištáľovo-ľadové kvety
všetkým na sklo....