
Do zrkadla pozriem po tichúčky každý deň.
Miesto svojej tváre vidím jagajúce oči len.
V zreničkách badám veľmi zreteľne "COSI",
čo zjavuje sa mi i v noci...
Je to hrejivé, sáľa z toho žiary dosť,
volá to na mňa: "Poď len, poď..som tvoja ctižiadosť."
Približujem svoje líce k vzývajúcemu dotyku.
Rýchlo mysľou blúdim; chystám sa s "COSI" ku styku?
No prebudím sa iba ostrým, nepríjemným chladom.
Ako som mohla myslieť, že "COSI" môže mať aj rado?
Dotkla sa ma studená plocha skliva,
viem, viem... Zrkadlo také býva...
Ps.: Číta moje verše a v duchu nesmeje sa ten,
čo za to môže.
Srdce snáď vyskočí mi priamo z kože.
Ten pocit ma núti vždy do nádeje sa znova vložiť.
Spoznám ho... No, pomôže mi "COSI" ožiť?







Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára