Len tak.

Človek si na svoj kolobeh zvykne,
s nedôverou šacuje to,čo doň vnikne,
si v beznádeji pomaly žije...
Tulák v láske,čo srdce mu len pod mostom bije,
plaziaci tvor v púšti darmo cíti vlahu,
má nepatrnú nádej a tým i bezvýraznú snahu,
hľadať to,o čom sa píše iba v krásnych knižkách.


Nemá snáď síl pre pokoj duše dačo vykonať,
ísť za hlasom srdca,láskou sa opäť sužovať?
Čo sa môže stať,
ak sen sa v skutočnosť po rokoch zmení?
Zostane stáť,
prikovaný,neschopný slova,celkom nemý,
dozadu isť nejde a ani urobiť krok vpred
a takto prekvapene,ho zbaví odhodlaní sled.

Je schopný dúfať ette v niečo viac,
veď fantázia mu vymedzila v srdci prázdny pľac.
Dá sa tam v nesmelosti
a trúfalosti zasadiť úprimný lásky kvet?
Poleje ho,pritúli,
nenechá uschnúť bez povšimnutia hneď?


Tam kdesi v diaľke sa vrhá znova do snov,
deje sa mu láska a zrazu nevie,čo s ňou...
I keď snívať ďalej,byť ako vták,
je to nádhera...
bohužiaľ,cítíš to tiež tak?
Ľúbosť mu práve umiera.